outsider

2. Ale už nevyzerá

Vždy som tvrdil, že po zlom dni, príde krajšie ráno. Bola to odo mňa hlúposť. Prebudil som sa v posteli a bol strašný obed. Bál som sa otvoriť oči, tak som ich ešte hodinu nasilu držal zavreté. V bruchu mi hrala symfónia hniloby a pečeň tvrdla a tvrdla. Dlho som sa necítil takto zle. Bol čas premýšľať, či to nepreháňam. Preháňam... Občas. Pomaly som sa spamätal a snažil sa roztriediť hlasy za dverami.

-Miláčik, dnes musím proste ísť, prepáč mi to, je toho na mňa v práci veľa. – to bol otcov hlas. Nevlastného otca.

-Už ma s tým štveš! Neviem, ako dlho to chceš takto vydržať. Nie je mi dobre, vieš to, ubližuješ mi! – to už bola vlastná matka. Stále si myslí, že som príliš mladý na to, aby som vedel o jej problémoch. Zato ma vie neuveriteľne zaťažovať hlúposťami typu, či si má kúpiť to alebo ono.

Hlava mi triešti a ja viem jednu vec. Viac tu nevydržím. Musím odísť. Cez rok sa dali pretrpieť dva dni doma z prenajatého bytu v Bratislave, kde študujem. Ale cez prázdniny to nejde, zošaliem. Zošaliem z tohto domu, z matky, z nevlastného otca, ulíc po ktorých chodím a hlúpych tvári, ktoré na mňa civia. Zbláznim sa zo všetkého, čo sa na mňa zrútilo. A čo sa rúti ďalej...

Vďaka za to ticho, čo nastalo. Matka sa schovala do spálne a otec buchol dvermi , predpokladám len ďalšiu pracovnú cestu. Dlhú.

Daj tomu formu, ži ako normálny človek. Nechoď spávať neskoro v noci a nevstávaj po druhej na neskorý obed. Byť normálny, byť normálny, byť normálny... Znie mi v ušiach niekoľko hodín denne. A som nenormálny? Byť normálny, byť... Ticho! Je to hlúposť, schovávačka, alibizmus. Všetci sme normálni, aj tí najväčší devianti, asociáli, sociopati, tí sú najnormálnejší, pretože nad svojou normálnosťou neuvažujú. Neuvažujem nad ňou ani ja. Stále chcem niečo vysvetľovať. Sám sebe, okoliu, priateľom, či nepriateľom. Nikdy sa mi nič nepodarilo vysvetliť. Cieľ tohto tu je nevysvetľovať, nepodávať vysvetlenia, ale prežívať a opísať pocity, túžby, sny, bolesť, strach, beznádej, zlosť, zlosť, zlosť. Zlosť na seba a svoju... Ja neviem.

Zvíjam sa v posteli, je mi teplo a ničí ma zima. V krku mám knedlí a kríže sa nie a nie schovať pod paplón. Unikám do sveta snov, či nočnej mory? Ako bolo raz napísané: „Spánok je posledným útočiskom chudákov.“ Je pre mňa útočiskom? Či bezodným pádom do šialenstva? Byť normálny, byť normálny...

                Niekto hľadá delírium, cez drogy, alkohol... Niekto hľadá niekoľkonásobne zväčšenú sínusoidu svojich pocitov cez marihuanu, hašiš, ópium... Iný pije, aby dostal záchvat nihilizmu. V tej chvíli v nič neverí a cíti sa úžasne. Počkať!!! Moment. Padá do temnej diery zúfalstva, tma, krik, kopance do tváre... Bolí ma v krku a pod vplyvom polospánku si predstavujem... Načo? Ja sa do delíria viem dostať sám, obyčajný spánkom. Cítim agóniou? Nie, nie.

Chvíľu sa zvíjam v sexuálnej smyčke, dve ženy, stále dokola, časťou svojho mozgu si to užívam, dokonca túžim po väčších a väčších zhýralostiach, mám úchylky a naplno si ich užívam. Zrazu sa mení priebeh smyčky. Už nie je sexuálna, erotika bola vystriedaná mojím krikom. Vidím v zrkadle šialenca, za ním ďalšieho, ďalšieho a znova. Všetci splynú v jedného. V jedno moje Ja. Dávam sa na útek, skáčem cez ploty, prebieham záhrady a detské ihriská. Zrazu sa obzriem a som v betónovej džungli, lapám po dychu, ale neviem sa nadýchnuť, padám na kolená a cítim pichanie v krku, ako keby mi doň vrážali ostrý kolík. Plačem a zvíjam sa, na studenom betóne ryjem nechtami svoje meno až mám nakoniec namiesto nechtov len krvavé a hnisajúce krátke keratínové doštičky.

Prebúdzam sa zo spánku, celý som spotený a v krku mám sucho. Vstávam z postele a idem do kuchyne. Ľadová dlážka ma zaženie na záchod, kde nadávam na svet a mrznem. V kuchyni sa napijem vody a cítim bolesť v krku. Úžasnú, ostrú bolesť v krku. Ako vo sne, bohužiaľ teraz je reálna. Pred rokom a pol som s touto bolesťou behal po doktoroch, rentgeny, krčný, štítna žľaza... Nikto na nič neprišiel, som zdravý ako repa. U doktorov som nebol  vyše roka, viem, že táto bolesť je spôsobená nedostatkom pohybu, dostatkom stresu a hlavne mojou chorou hlavou.

Prepadá ma znova únava, tak si opäť líham do postele. Chcem niečo napísať, dlho som nič nenapísal, nestvoril niečo hodnotné. Ani teraz to nejde, vzdávam to a v zbytkovej opitosti nasilu zatváram oči.

Byť normálny, byť normálny... Škola, to je nič. Vzťahy, kontakty, vzťahy, kontakty...!!! Čo zasa trepem? Prepadám tomu? Čo je to zlo? Ja, alebo ja a..... ???

Vstávam z betónovej plochy basketbalového ihriska, v betóne je vyryté moje meno, kvapká naň moja krv. Niečo počujem, otočím sa a znova sa nemôžem nadýchnuť. Z vchodov panelákov na mňa civia otrhané zvery, psy, mačky, potkany... Zgrupujú sa predo mnou, rozostúpia sa, aby cez ne mohol prejsť môj hlavný nepriateľ. Ja. Strhaný, krvavý, mokrý a vyschnutý zároveň. Je vodca tej svorky divých šeliem, ktoré mi idú po krku. To oni sú to ostré pichanie v krku. Svorka divých šeliem a ja som jednou z nich. Dávam sa na útek, ale svorka divých šeliem ma doháňa! Sám sebe si idem po očiach, škriabem, driapem, zúrim, škriekam na seba, nadávam si, je to čisté šialenstvo. Ocitám sa na kraji lesa pri priepasti, okolo šľahajú plamene a zamrazený dážď ma bičuje po holom tele až krvácam. Beriem do rúk kamene, balvany a hádžem ich po sebe, sekerou do seba zatínam, rozbíjam si hlavu o skaly, až nakoniec skočím do priepasti... Keď už nemám čo vyrabovať na svojom tele, rabujem svoju dušu, trýznim, týram, šľahám bičom po niečom, čo nevidím a pritom je to tak veľké... Cítim agóniu. Hmlia sa mi oči a padám, ležím na zemi a prehadzujem sa z boka na bok....

Byť normálny, byť normálny, byť normálny... Kedy to skončí? Relax! Som hlupák.

Po krásnom sne plnom smrti a beznádeje som konečne našiel sily na moju ďalšiu potrebnú návštevu toalety. Mama už bola v kuchyni a utrápene stojac pri sporáku niečo varila. Pozdravili sme sa. Nič viac sme nedokázali. Ťažko sa mi s ňou rozpráva. Sme dve rozdielne bytosti, nie syn a matka. Sme rozdelení a nevieme si nájsť cestu jeden k druhému.

-Prečo sa so mnou nerozprávaš Braňo? – spýtala sa ma, keď som vyšiel z kúpeľne.

-O čom sa mám s tebou rozprávať mama?

-Tak o živote, priateľke, kamarátoch... – načrtla.

-Čo je s mojím pravým otcom? – odvrkol som, priateľku som asi naveky stratil a kamarátov mám tak málo, až sa mi o tom zle hovorí.

-Takže sa so mnou nemieniš baviť? – spýtala sa smutne, ale do očí mi nepozrela.

-Nie, nemienim, pokiaľ sa nebudeš baviť aj ty so mnou. – odvetil som ako tyran a sebec. Bolo mi to veľmi ľúto, ale inú šancu už nemám. Som v koncoch.

Vrátil som sa do izby, zapol počítač a sadol si na neustlanú posteľ. Moja izbička bola malá, neuprataná, smradľavá a špinavá. Moja izbička bola obrazom mojej duše. A samozrejme môjho srdca, do ktorého ľudia nasrali.

-Prečo s tebou ešte stále spávam? – spýtal som sa plyšového medvedíka od mojej priateľky. Bývalej priateľky...

-Pretože ju stále ľúbiš. Ty ju miluješ. Sám si jej povedal, že je prvá a posledná ktorú môžeš, chceš a vieš milovať. – odvetil mi Skoty, tak ho nazvala. Bol to darček z jej výletu zo Škótska. Spravil mi radosť, ale musela ju upraviť tým, že ho postupne nechala kolovať po všetkých svojich spolužiakoch na jednu noc a chváliť sa tým. Asi som pre ňu nikdy nebol ten. Možno niekde hlboko vnútri áno, ale navonok to skrývala a ja som to už necítil vôbec.

-Skoty, tak prečo ma opustila, dala si so mnou pauzu? Hm? Je jej zle a má to ťažké? Aj ja a veľmi. Keď cítim, že ma najviac potrebuje, tak ma opustí. Skoty pripomínaš mi tú bolesť odcudzenia... – bez ďalších slov som Skotyho uložil do skrine, kde na mňa nebude očkami pokukovať, ako pokukovala niekedy ona.

Nemôžem na ňu myslieť. Zviera mi srdce, brucho stláča tonovým lisom a pľúca prichádzajú aj o svoj posledný chabý objem. Je to láska. Láska je kurva. Len sa nedá zaplatiť. Alebo na to ešte nemám prachy?

Prisadnem k stolu a pozriem mail. Nič. Potešil by aj spam s receptom na zväčšenie penisu. Prijal by som svojho malého ako väčšieho. Tak zapínam ICQ. Nič. List kontaktov prázdny. Prišli prázdniny a všetci sa niekam rozutekali. Za tým svojím. Aj ja som chcel, ale nemal som sa za čím rozutekať. Tak to zachránila Simonka rýchlou správou:

-Cau Branko! Napisal mi. Chce sa stretnut!!! Myslis, ze mam ist? Nemam? On je taky hajzlik, ma drzi v napati. :-)

-Simonka :-) to sa tesim. Sup sup mu napis, ze po zapise na vysokej spolu idete na pivko, kofolu, alebo kavu, neviem, co pijete :-)

-Ja sa bojim Brano!!! Hanbiiim sa :-P

-Nehanbi sa, ponukol sa, ber to ;-) Prepac, ale musim utekat na nakup, nic doma okrem ryzovej kase od matky nemam.

-Okej doriesime, papa :-)

Simonka bola moja internetová kamarátka. Kam ten svet dospel? Je to jedno, pretože je to skvelé dievča. Aspoň tak pôsobí. Je...

Obliekol som sa a vyrazil si na nákup. Vonku oproti mne pochodovali zástupy ľudí na festival, čo bol za mestom. Bude zasa bordel a spánku dám pápá. Hrajú mi skoro pod oknami. V tom zbadám skupinku známych. Pozdravili sme sa, ale jeden za mnou vybehol.

-Sérus Braňo! – zdravil ma s megalomanským bezstarostným úsmevom a zakývaním svojou veľkou labou. Bol to menší obor s ryšavými dlhými vlasmi.

-Čauko Loto, prichystaný na večer? – trošku mojej znudenosti mu neušlo, tak ma rozveselil...

-Jasné, že váhaš! – obrovský úsmev zväčšil ešte viac a otvoril si ruksak. Krásny pohľad na 5 fľašiek borovičky a asi 10 pív mi zdvihol žalúdok.

-Tak sa budeš mať dobre. – na to jediné som sa zmohol a pridal som slabý úškrn.

-To si píš! Prečo nejdeš aj ty? – na tú otázku som od neho čakal, vždy ma agitoval na podobné akcie.

-Vieš, mňa úplne strasie pri predstave, že tam bude 20 tisíc ľudí natlačených na sebe a ani hudba ma nejako neoslovuje. A okrem toho je to akcia na jasný zárobok, upracú nás pred pódium, s kapelami žiadny kontakt, vyžmýkajú z nás peniaze všetky distrá, čo tam budú a to nehovorím o vstupenke... Mne sa tento biznis nepáči. Radšej pôjdem na koncert, kde je 200 ľudí a ako taká možnosť zábavy a uvoľnenia. A opiť sa ako prasa môžem aj zadarmo v lese a nie s vami pri stanoch za dve, tri tisíc... – ukončil som môj monológ.

-Braňo ty to berieš moc vážne. Idem ja, maj sa! – prekrútil nado mnou očami. Tak klasicky ako to vedel iba on, mal ma za oportunistu a pozérskeho rebela, čo chce všetko naopak. Ale ja som veci chcel len podľa seba. Asi hriech v dnešnej spoločnosti.

Tak si kráčam ďalej do svojho neobľúbeného hypersupermegamarketu. Pri vchode obligátny pohľad do očí bezdomovca s NotaBene v rukách. Beriem košík a zaraďujem sa medzi nakupovacie nenažrané šelmy. Len chleba ani rožky akosi nie sú. Zvrtávam sa na päte von z obchodu, keď začujem pánka, ako si to rozdáva s dokladačkou tovaru.

-To je ako možné, že alkoholu tam máte dosť? Alkohol predáte, tým čo idú na festival, to áno, aby ste zarobili, ale chlieb? Pečivo? Z čoho máme žiť? Ako si to predstavujete? To je nehorázne! – rozčuloval sa pánko v stredných rokoch. Jasné, veď vedľa neho stál pubertálny synak, tak sa tatinko musel ukázať a predviesť synovi, ako sa má správať k tomu odpadu, čo tu pracuje.

-Pane prepáčte, ale ja neobjednávam tovar, môžem to povedať manažérovi, ale ten tu nie je a my dokladáme len toľko, koľko máme, pochopte. – slušne sa bránila obsluhujúca.

-Ale to nie je môj problém! Máte tu mať zásoby a hotovo. Takto sa správať nemôžete... – rozčuloval sa ďalej. Teatrálne a výsostne, aby si ho ostatné nakupujúce zveri všimli. Ako vodcu svorky.

-A keby ste sa tu chrapúnsky nerozkrikovali na človeka, čo za to nemôže, ale zodvihli svoju riť, zavreli papuľu a šli zaklopať pri pokladne do kancelárie s tým, že manažérovi, ktorý je za nedostatok tovaru zodpovedný a môže s tým niečo robiť, chcete nechať odkaz, že objednal málo pečiva pre vaše hlúpe rodinky? – zamiešal som sa do debaty ja.

-Aj to je riešenie, ja musím ísť pracovať, dovidenia! – obsluhujúca si vydýchla a vbehla do pracovnej zóny.

-Nebuďte na mňa vulgárny mladý pán! – poúčal ma slušne vyzerajúci chrapúň.

-Neuvažujte ako idiot, nesprávajte sa ako arogantný chuj a nebuzerujte ľudí ako doma psov. Čo vy na to? – poslal som k nemu svoje posledné stanovisko, otočil sa a zmizol do oddelenia jogurtov.