outsider

3. Imbecili celej Zeme spojte sa!

Keď som prišiel z obchodu, vrátil som sa k svojej milovanej činnosti. Jedinej, ktorú som mohol vykonávať bez rušenia. Pustil som si hudbu a vybral sa na potuľky internetom. Nalogoval som sa na svoj blog a uštedril som tam čitateľom ďalší nezaujímavý článok.

A viete, čo sa ešte zmenilo? Prvýkrát má o sebe mienku. Kladnú mienku. Má sám seba rád. Váži si sám seba, čo je v absolútnom rozpore s tým, podľa čoho žil doterajších 20 rokov. Vždy si myslel, bol presvedčený, že je zlo. Nemal sa rád. Teraz má v láske svoju vlastnú dušu. A ešte niečo – Je rád, že je, aký je... A ľudia by si to mali vážiť, ak teda o jeho osobu stoja. To však nemení nič na tom, že sa stále cíti ako odpad spoločnosti a vzduch pre osoby okolo neho. Čo je však na ich škodu...

Každá stádovitosť je útočiskom netalentovaných, nezáleží na tom, či sú verní Soloviovovi, Kantovi alebo Marxovi. Pravdu hľadajú iba osamotení jednotlivci a rozídu sa s každým, kto ju nemá dosť rád.(B. Pasternak)

Áno, vyzerá to tak aj pre neho samotného. Dúfa však, že to nie je jeho osud. Verí, že k pravde treba dôjsť doplnkami vlastných slobodných myšlienok z myšlienok iných osamotených jedincov, nespútaných, slobodných, nezávislých. Jedna osoba ho vytiahla z loja, on by na oplátku vytiahol rád ju. Kde sú časy tej ničoty...

Viera v krajnú ničotu oslobodzuje od krajnej prijebanosti tejto spoločtnosti. (Ja)

Určite tu už bol niekto, kto povedal to, čo chce povedať on a oveľa lepšie. Otázka je, či to jeho situáciu zľahčuje, alebo naopak sťažuje. Vo svojej podstate to je vedľajšie.  Chce zapísať svoje myšlienky v čo najčistejšej forme. Keď sa to snaží uhľadiť, či vnoriť do príbehu a opísať, v sekunde mu to vyfučí z hlavy. Možno to chce prax, možno čas, možno to príde samo.

Má všetky znaky génia. Ale aj blbca. Tieto dva výrazy sú takmer totožné. Génius vie svoju blbosť zvládnuť, ale blbec svojou genialitou zakape. Jednoducho povedané – génius svoju jedinečnosť využije, naopak blbec sa svojou jedinečnosťou zožiera. Ktorá cesta čaká jeho?

Má odpor, lásku, zmysel, cit, pohľad, lenivosť, pracovitosť, chuť aj nechuť, dobro aj zlo... Mal by to byť génius. Ale je to blbec s géniom niekde hlboko v duši. Správne – v duši, nie v hlave. Hlava brzdí. Aspoň jeho osobnosť. Duša by sa na rok ponorila do hĺbok kníh, fantázie, slobody a citu. On, vďaka rozumu,  sa topí v nekonečnej beznádeji straty ideálov a prianí na rozvoj ducha. On sa topí na ťažkej, zbytočne hlúpo komplikovanej škole, kde jeho duch upadá a jeho rozum stráca zmysel, či šancu na rozvoj. Je zviazaný vlastnou vinou, je naplnený hnevom...

...poznal som, ako málo stačí, aby génius vzbĺkol hnevom. ...ľahostajnosť k bezprostrednej skutočnosti - toto práve ho privádza do zúrivosti. (B. Pasternak)

A jeho hnev živí, alebo skôr ničí? Hnev by mal posúvať dopredu, jeho tlačí dozadu. Nespokojnosť – nevie sa s ňou vyrovnať, snaží sa zmeniť veci vo svoj prospech, snaží sa zmeniť seba – trieska však na múr obmedzenosti sveta, ľudí, dokonca seba samého.

Je idealista? Ak je idealizmom čistý vzduch, dobré ľudské vzťahy,čisté ulice, rozvoj ducha, život, radosť... Viem všeobecné, tak nato poďme konkrétne. Ak je idealizmom nebúřať parky a nezotínať stromy – je vinný z idealizmu. Ak je idealizmom študovať pre potešenie a rozvoj rozumu – je vinný z veľmi naivného idealizmu. Ak je čo i len kúskom idealizmus milovať a byť milovaný v plnom rozsahu bez ohľadu na materiálne, svetské okolnosti – je idealista. Ak je idealizmom nehľadieť na materiál a vážiť si ducha – je idealistom. Ak je idealizmom ŽIŤ – tento človek je nenávratne stratený v ideáloch a nereálnom svete bez nároku na šťastný život.

A on nevie kam vykročiť. Pre ľudí je vzduch. Tak ide skritizovať, prečo to tak je...

Vaše materiálne statky – peniaze, domy, zlato, šperky, kožušiny, autá, lietadlá, ľode, peniaze, peniaze, peniaze... Strčte si ich veľmi hlboko, alebo naopak!!! Dajte ich rovno pred neho! Nechránené, len tak. Neukradne ich!!! A on vám do nich nakadí! Máte všetko, ale ste nešťastní. On má štipku a je nešťastný z vás. Máte ruky, nohy, hlavu, všetko na mieste, zdravé a plodné... Ste nešťastní a prvé na čo pomyslíte je – práca (nie, naozaj nie tá, čo zušľachťuje a pomáha rozvoju teľa i mysle, ale tá, čo zarába peniaze a zodiera iných (áno, v konečnom dôsledku aj vás)), škola (nie, naozaj nie tá, čo vám pomáha dostať sa k rozhľadu a prospešným vedomostiam, ale tá, ktorá vás naučí byť divé zviera a uchmatnúť, čo vidíte (áno, naozaj sebecky, nemorálne, zversky)), vzťahy (nie, naozaj nie tie, čo vám robia radosť, ale tie, na ktorých môžete zarobiť (áno, aj oni na vás)), a tak ďalej, a tak ďalej....

Jemu sa z toho točí hlava a dvíha žalúdok. Je to na skapanie. Požerte sa navzájom, predajte si vlastné manželky, spite so všetkým, čo uvidíte, kupčite, klamte, okrádajte sa... Jemu je z toho na skapanie. Prečo všetko, čo konáte mieri tam, tam k tým peniazom a „úspechu“? „Ľudia“, on nevládze. Pýta sa – Kde je láska??? Kde je cit??? Kde je radosť dať si pivo, grgnúť si, odprdnúť a usmiať sa??? Kde je prežívanie ŽIVOTA? Život, to je to! Život vás všetkých zabije. Paradox? Nemáte byť hlúpi, pahltní, nenažraní!!! Život je neporovnateľne viac ako hocičo, na čo pomyslíte! Ako vaše milenky, autá, domy a prachy! Láska a Život, nie peniaze a nenažranosť.

To nie je jeho lenivosť. To je vaša hlúposť. Paradoxne vám vaša hlúposť pomáha zachrániť sa pred ním. Zachrániť sa pred premáhaním, nechuťou, drogou, tou hnusnou drogou – peniazmi.

Kde je Láska?

Kde je Cit?

Kde je Život?

Zmeňme svoje hodnoty, tieto nás zabíjajú a robia z nás otrokov!

Je mi z toho zle...

Takto sa na svojom neznámom blogu vypisujem už niečo cez rok. Neviem, či mi to pomáha, ale keď mi príde čo i len jeden jediný komentár,či povzdbudivá veta, alebo naopak tvrdá kritika, teším sa. Som šťastný, že niekto o mňa prejavil záujem. Chce diskutovať, nie som mu ľahostajný a vidí cestu, ktorú som ja vymazal.

Väčšinou však čumím ako hlupák na to, čo dokážu ľudia stvoriť, alebo ignorovať, nevšímať si... Ľudia sú neuveriteľne ľahostajní. Pritom stačí tak málo...

Vždy som miloval takéto horské dŕahy! – s úsmevom som kričal Skotymu do ucha.

Aj keď si nikdy na žiadnej nebol?! – odvrkol Skoty.

Ako vieš? – začal som sa smiať.

-Viem všetko a aj to, že táto zábavná horská  dráha na konci vôbec nebude zábavná! – Skoty menil radostný výraz tváre na šialený, akoby zrazu niečím posadnutý.

Skoty? Čo sa deje? – začal som byť mierne vystrašený a dráha zrazu smerovala kolmo dole...

Nič! Len si ma nemal zatvárať do tmy v skrini! Priťažil si si u diabla, ten mi prikázal, aby som ťa k nemu zobral. Ževraj ti to prospeje ty zadubenec!!! – s revom dodal v ohlušujúcom rachote dráhy smerujúcej kolmo k zemi rýchlosťou stíhačky. Nezmohol som sa na nič iné ako na bezádejné revanie mena – Kvetkááááá!!!

-Branko večera!

-Braňo!!!

-Počuješ? Večera Braňo! – vtrhla nakoniec matka ku mne do izby.

-Ďakujem mami, zaspal som pri počítači.

-V poslednom čase spíš nejako veľa, až príliš, ale prečo nie v noci? – karhala ma materinsky.

-Mamička, vieš, problémy mám existenčné. A keď nemám, lámem si hlavu s tým, prečo sme na tom tak, ako sme... – začal som útočiť.

-A to je ako? – udivene sa pýtala.

-Matka moja drahá, to je úplne na hovno. Otec navždy preč. Druhý preč, ty a ja sme tu, celý týžden ani neprehovoríme, lebo sa jeden druhého hanbíme. To je na hovno. – povedal som porazene.

-Branko poď si zajesť, určite si hladný! – odviedla debatu inam a ja som hladný naozaj bol...

Sadol som si s matkou k stolu. Dlho sme spolu ani nevečerali. Bolo zvláštne, ako sa snažím zapôsobiť na vlastnú matku a ona na mňa. Ako keby sme boli úplne cudzie osoby. Bolo to na plač. Ale aj na smiech. Kam nás spoločnosť doviedla? Kam sme sa to nechali uvrhnúť? Musel som to ticho preseknúť...

-Máme víno mama?

-Myslela som, že s nami nikdy nebudeš piť Braňo. Zásadne si sa opíjal vonku a ja som po tebe iba sem tam umyla šabľu na zemi... – začala učiteľsky. – Ale máme fľašu ešte v špajzi. – dodala s úsmevom.

Vybehol som pre fľašu a nalial dva poháriky.

-Páči sa ti, bude nám lepšie chutiť a možno aj pretneme to trápne ticho a zdvorilostné vety vhodné pre návštevu starého spolužiaka po desiatich rokoch. – usmial som sa a vyplazil na ňu jazyk.

-Rada. Na zdravie! – úsmev mi opätovala.

Po jedle mama stihla dopiť tretí pohárik a ja som načal z polky aj druhú fľašu...

-Tak čo tá tvoja priateľka? – mojej mame rýchlo stúplo do krvi pol litra červeného. Nevyhla sa ani priblblému úškrnu mladej pubertálnej dievčinky.

-Má to ťažké v živote. Vo svojom aj v živote ľudí jej najbližších. Ale namiesto mojej pomoci zvolila ústup a vlastne mi totálne rozdrvila poslednú ideu, ktorej som veril. Našu lásku. – zrazu zo mňa vypadlo.

-Nuž synak. My ženy sme občas mršky. To sa nedá vysvetliť, nedá pochopiť. Prepáčte nám. Viem, čo je tvoja otázka na mňa. Čo pravý otec? Vieš čo? Keď som ťa čakala prvý mesiac, zistila som si ťa pekne, no... Chystala som sa mu to povedať. On ma však predbehol. Povedal mi, že medzi nami je koniec. Nemôže to pokračovať. Asi si pipku našiel, stále behal po svete, aj keď si dodnes myslím, že ma miloval. Ale toto ma položilo. V ten najkrajší deň, v ten najkrajší okamih, kedy som mu mala povedať, že bude otcom. Tak z neho sa zrazu vysype, že je niekto tretí medzi nami... – mama sa nezvyčajne rozrozprávala. Nápad s vínom zabral, ale aj na mňa.

-Povedala si mu o mne? – to ma veľmi zaujímalo.

-Čo myslíš? Zachraňovala by som manželstvo tým, že tatko máme dieťa, tak neutekaj za inou štetkou? Keď si našiel inú vtedy, našiel by si ju aj potom. Skôr, či neskôr. Nič by si na jeho správaní nezmenil. – z mojej matky hovorila boľavá žena, zronená, smutná, ale silná.

-Takže o mne nevie. Vieš o ňom aspoň ty? Čo robí, kde je? – vypytoval som sa ďalej.

-Zmizol. Netuším a ani ma to nezaujíma. Teraz už nie. Prepadol sa pod zem dobrovoľne. Veľmi to bolelo. Bolí to dodnes. Neviem o ňom nič. – matka už toho mala dosť a po tvári jej začali stekať pramienky sĺz.

-Mamička poď spať. Uložím ťa. Cesta bude krátka, ale na náš stav ťažká. – trošku som sa pousmial, aby som rozriedil vzduch.

-Ďakujem synáčik. Si zlatý chlapec. Čaká na teba vyvolená, len buď trpezlivý! A neprekrúcaj očami, keď ti matka vraví pravdu! – dodala s úsmevom.

Matku som odviedol do izby, uložil na posteľ a zhasol svetlo. Hneď zaspala...

-Dobrú noc Mama. – tíško som dodal.

Vrátil som sa do kuchyne a postaral sa o víno. Nemám rád keď kysne, tak som ho prelial do seba. Nech je na úžitok. Na riady sa vykašlem, aj zajtra je čas. Ľahol som si na posteľ a podriemkaval.

Kvetkáááá!!! – pokračoval som s krikom.

Kvetka ti nepomôže Branko! – vysmieval sa mi Skoty v životnej veľkosti, až z neho strach išiel.

A kto mi pomôže ty mudrlant? – opýtal som sa nahnevane.

Mlčal.

Láska mi pomôže! Láska Kvety, láska otca, keď ho nájdem, láska matky, keď jej privediem otca späť! – vyštekával som zo seba!

Braňo ty si stratený! Kvetka na teba kašle, otca nikdy nenájdeš! Matka má svoj osud... A ty teraz máš inú prácu! – vybrechal Skoty.

Nekašle. Nájdem. Ľúbim ju. Akú prácu? – bol som skromný.

Ako myslíš. Ale prácu máš dôležitú. Je stretnutie Imbecilov Zeme. Musíš rozsúdiť, kto má a kto nemá pravdu. – sucho skonštatoval Skoty.

Prosím?! Ja? Počkaj, kedy sme vlastne vystúpili z dráhy? Mal som pocit, že ma chceš tým strmhlavým útokom do ničoty zabiť! – smial som sa na celé ústa. Môj stav hraničil so šialenosťou.

-Ticho, už idú. Nie je podstatné, aké sú okolnosti, si tu len na jednu vec. Musíš v očistci rozhodnúť, kto z Imbecilov Zeme pôjde do neba za pravdu a kto do pekla za klamstvo. Si na to správne citlivý a dostatočne psychopatický.

-Daj ich sem a ja ich roztriedim, že im to ešte ľúto bude. – zrazu som prijal rolu vládcu nad cestou duší  Imbecilov Zeme. Okolo mňa vládla čierňava, ktorú ostro sekali na kúsky neuveriteľne obrovské biele blesky. Svet bol čiernobiely. Len tá divadelná opona a pódium mali nádych krvavočervenej, ktorá sa ako prach rozsypala do ničoty.

-Počkaj tam idú. – ukázal Skoty prstom na veľkú červenú oponu, ktorá sa pomaly zdvíhala a ja som popod ňu videl kráčať ľudí von z ničoty.

-Kto sú to vlastne Imbecili Zeme? – spýtal som sa.

V tom tresk. Potlesk. A ja som ich zbadal celých v plnej paráde. Zľava do prava: Pápež, Bush, Putin,Hitler, Stalin, Lenin, Trockij, Mussoliny, Castro aj Che Gavera... Dokonca náš Tiso tam je na pravom krídle! No proste všetka možná zgerba, ktorých mená by boli na dlhý výpis.

-Skoty a prečo tam nemáme aj imbecilov od nás? Slovákov? Iba Tisa? To je málo... – zabŕdal som.

Skoty sa na mňa pousmial, dal akýsi povel a na pódiu sa začali niektoré osoby otáčať. Prvý bol Putin z ktorého zadku trčali už len nohy s nálepkou –FILCKO. Potom sa otočil Bush, tiež mu trčali zo zadku nohy, ale kratšie, také tenšie a drobné, bežecké! A na nich nálepka – MIKI. Ako ďalší sa otočil Tiso a z jeho riti trčala riť s nohami a nálepkou – SLOPA, ale prekvapenie! Z riti s nálepkou SLOPA trčali ďalšie drobnejšie nohy s popiskou – NERAFAJ TOĽKO! Už mi bolo všetko jasné.

-Jasné Skoty, sme mi riťolezečná Slovač, že? – chichúňal som sa.

-Hehe, čo si čakal Branko? – Skoty sa chytal za svoje plyšové brucho a smial sa na plnú tlamu.

-Ako si ich sem vlastne dostal? – opýtal som sa očarený.

-Nebo, peklo, očistec... Všetci majú svojich nájomných vrahov. – profesorsky odpovedal.

-A teraz mám robiť čo Skoty?

-Rozhodnúť! – prikázal mi.

-Ja nad touto bedačou nebudem rozhodovať a ani ich nikam nepošlem. Život im to vráti. To je fakt, ktorý som dôverne priznal dávnejšie vďaka dobrému kamarátovi. Nebudem spôsobovať utrpenie ani tým, čo ho spôsobujú sami iným. Sú to chudáci. Seriem na nich aj na tvoje rozhodovanie, idem domov spať.

-Braňo ty tupec, veď už spíš! – objasnil mi to Skoty.

-Ahá, tak sa idem zobudiť, maj sa!