outsider

                -Neviem. Naozaj neviem Rastík. – čo iné povedať, keď človek nevie?

                -Za prvé, nevolaj ma Rastík. Za druhé, začať bojovať. Položiť sa za vlasť, možno ti potom dovolí položiť sa na jej telo bohyne a nakoniec aj vložiť sa do zákutí harmónie tyčky a dierky. – Rastík bol vždy „romantik“.

                -Tak ako vždy Rasťo, vyberiem si z tvojho postoja len to prospešné. Ako bojovať? Ako sa ešte viac položiť?

                -Zajtra ráno vstaneš, pôjdeš na vlak, prekvapíš ju, čo najskôr, aby si zistil, či tvoja láska a prítomnosť prebije jej bolesť raňajšieho vstávania, umocneného chuťou prázdnin, voľna, leňošenia,  leta, kamarátov, jednoducho všetkého, čo tvoja neočakávaná prítomnosť pokazí.

                -A aby som nešiel naprázdno, kúpim jej tri ruže. Keď som jej ich kúpil prvýkrát, bol to zlom. Aspoň pre mňa. – dodal som k jeho plánu.

                -Ty kupuješ ruže? Ty??? – pýtal sa prekvapený Rasťo.

                -Len raz, cítil som to tak, teraz to cítim, Rasťo veď ja ju milujem. – porazene som pritakal.

                -Tak fajn. To je zajtrajší plán. Dnes dovŕšime cieľ opiť sa, prebudiť svoje zmysly aj vnem do najvyšších sfér a zafilozofovať si pri svite mesiaca, žiary hviezd a vôni... Fuj! Super! Vôni ovracaného stola! – s hnusom pridal Rasťo.

                Sedeli sme U Fera na terase. Malá krčmička, ale čo jej chýbalo vo veľkosti, doplnila smradom, špinou a neuveriteľne nízkou úrovňou služieb, ale hlavne nás - zákazníkov. Bol to správny pajzel plný stratených duší a ich ideálov. Na vedľajšom stole sa práve povracal Sony. Stály zákazník. Už 15 rokov pije od rána do večera. Nič iné.

                -Sony ty prasa, za tých sto rokov chlastania si sa mohol naučiť, ako zadržať tyčku a dobehnúť na hajzel! – ozývalo sa k nemu zo všetkých strán.

                -Prepáčte, prepáčte, idem si kúpiť tie sandále! – prehlásil Sony, ako zvyčajne úplne mimo tému, a vybral sa preč z krčmy. Bolo desať hodín večer a sandále UFera Sony „kupoval“ už od tretej po obede.

                Tackavým krokom zamieril k schodisku. Vydržal po tretí schod a potom sa zrútil až k dverám na prízemí. Ako bolo zvykom, uložili ho na lavičku pred Ferom. Tam sa prespal, aby nový deň mohol naštartovať ďalšou vodkou tesne po prebudení.

                -Prečo vlastne začal takto piť? Veď fotra má ex primátora, matku nejakú doktorku, sestra vedie firmu a sem tam ho zamestná, aby mal na pohárik. Ako sa dostal sem? – pýtal sa ma Rasťo.

                -Len tak. Z dlhej chvíle. Zo žien. Z hlúposti. V pätnástich si povedal, že za pol roka prepije sto tisíc. Podarilo sa mu to. A odvtedy tu sedí každý boží deň. Jednoduché, že? – vysvetlil som stokrát objasnenú vec.

                -To fakt?

                -Smrteľne vážne. – doplnil som pravdivé fakty.

                V tom sa vrútil na terasu opäť Sony s neistým krokom a privretými očami. Jeho dlhšie vlasy, neoholená špinavá tvár, maličká vychudnutá postava z neho robili štyridsiatnika. Mal však čerstvých tridsať rokov. Kroky ho zaviedli až k nášmu stolu. S jeho telom si k nám prisadol aj jeho nechutný zápach.

                -Kde mam tú vodku? – znela jeho prvá otázka.

                -Sony neslop už. Choď sa vyspať a ráno ťa pozvem. – odvetil som mu.

                -Musím mať vodku, lebo inak sa zabijem. – povedal s kľudným hlasom a pokojom v duši.

                -Veď ani neprídeš k najbližšiemu mostu, aby si skočil Sony!

                -Ešte stále mám silu prísť. Práve preto potrebujem vodku ešte. Keď si nešľahnem zasa dôjdem až na most a skúsim znova skočiť. Ale ak si ešte dám, položí ma to a zaspím dole. – ozrejmil nám situáciu.

                Rasťo s hrôzou v očiach, dvackou v ruke vykročil k výčapu pre vodku. Mňa však zaujímala iná vec.

                -Sony ty si sa už skúsil zabiť? – vyvalil som naňho.

                Smutnými očami na mňa pozrel, privrel oči a zvisle kýval hlavou na súhlas.

                -Ako Sony?

                -Vieš, šiel som na starý most. Len som bol tak ožralý, že som ledva k nemu prišiel. Zobral som sily prejsť po ňom len asi dva-tri metre. Potom som sa musel oprieť o zábradlie, aby som si oddýchol a skúsil sa dostať viac do stredu mosta, lebo pod krajom mosta je len nízky svah. Ale nevládal som a v tej mojej sprostej gebuli som sa rozhodol vyskúšať to aj tak. Ďalej som nevládal jednoducho prejsť. Prevalil som sa teda ledva cez zábradlie a zrútil sa na hlavu pri kraj mosta. A nič. Zdvihol som sa, nič mi nebolo. Tak som sa rozbehol dole svahom, že aspoň o kamene sa zabijem, čo sú dole pri vode. Ale potkol som sa a iba si rozbil hlavu o nejaký ploskáč, čo tam decká hádžu. Tuná vidíš. – odhrnul si vlasy a na slnko sveta vyšla asi centimeter a pol dlhá jazva.

                -To je úchvatné Sony. – pokýval som hlavou a smútil s ním.

                -Tu máš Sony, kapurkovú! – dal mu pod nos vodku Rasťo.

                Sony ju do seba pomaly preglgol, zapil kofolou, poďakoval nám, nato o minútu ležal dole na lavičke a spokojne chrápal.

                -Rasťo, ty môj dvorný literárny kritik. Čítal si už odo mňa poslednú vec? Som Idiot. – viem, že ju nečítal, ale zo slušnosti som sa spýtal. Často ho otravujem, aby ma hodnotil, pretože iný na to čas nemajú.

                -Nečítal, máš ju tu vytlačenú? Kým ešte vidím, zhodnotím ti ju, ako vždy, keď ti na to ostatní kašľú. – prijal môj návrh.

                -Mám, skús skritizovať ako sa len dá! – posúril som ho.

                Štvrtková chladná noc a ja si v prítmi malej izby klepkám do počítača svoje čudné riadky. Rozospaté oči, mastné vlasy a lepkavé sliny. Posledných pár riadkov môjho vyznania znie: „sasaidasi dinsao dnsa ndasn ofndp fnpdsfn pnsfp ndfpan p do ô§ô§ s týmto svetom a našou zhnitou spoločnosťou!!!!!!!dsmionfsdpfnsdp fakof“  Nezmyselnosť, či prílišná trefnosť, mojich najmladších riadkov ma prinútila prečítať si, čo som stvoril dovtedy a zamyslieť sa...

Bol umelcom, aj keď sa tak neprejavoval, aspoň nie na verejnosti a vo svojom okolí. Vedel, že chce tvoriť. Hocičo. Bol umelcom bez štipky hmatateľného umenia, ktoré by od neho pochádzalo. Bol obeťou vlastnej nezávislosti. Možno práve táto nezávislosť mu zväzovala ruky a zavrela ho do vlastnej klietky. Čo bola pre neho nezávislosť? Byť idiot, mať svoj smer, ideu života, ktorá ho viedla trochu inam a inak. Neznášal slovo iný, bol presvedčený o ľuďoch cez kopirák, ľuďoch s obrovskou hrdosťou na niečo, čo stálo buď za hovno, alebo ani vôbec neexistovalo. Sám seba videl ako človeka cez kopirák, ale predsa ho niečo nútilo povedať slovko „iný“. Možno iný kopírak. Slovo iný nebolo správne, ale na výstižnejšie neprišiel. Netvoril! A to bola chyba. Bol tak posadnutý sebou a svojou dokonalosťou, že všetko, čo od neho pochádzalo, sa mu zdalo zlé, tak to kŕčovito prerábal s ešte horším výsledkom. Bol to idiot. Snáď sám sebou nenávidený? Prečo tie idiotské  postoje a činy? Ľudia ho nechápali a on nechápal ich... Bol to idiot!

Keď som si to znova čítal, zisťujem, ako neuveriteľne som mimo konzumného sveta a ako neuveriteľne som zakomplexovaný voči ľuďom, ktorí jednoducho neriešia. Žijú svoj život so svojimi obmedzenými a hlúpymi názormi, za ktoré by som rezal hlavy. Ja, ktorý má toľko pochopenia a porozumenia? Asi ho predsa nemám, som diktátor, ale svoje pravidlá nekážem, nemám na to moc, aj keby som ju mal... Aj tak by som sa tými pravidlami zožieral len a len ja sám vo svojom vnútri, ako teraz. Robím to tak roky a budem to robiť do konca života. Som idiot!

                Po dočítaní Rasťo významne zložil papier, položil ho na stôl a odpil si z pohára.

                -Branko, nie si idiot. Si outsider, rebel bez príčiny, sráč a romantický vydedenec spoločnosti, proste sa na to vyser! Nerieš hlúposti. – tvrdo skritizoval mojich pár riadkov.

                -Ale to som JA! Na tom papieri! Neviem sa zmeniť. Nie je to bez príčiny. Pozri sa okolo. Dobre treba mať nadhľad, ale nepreháňajú to už? – zaútočil som.

                -Braňo, čo by mali preháňať? Žijú! – prekrútil očami.

                -Sakra Rasťo nežijú! To preháňajú. Sú mimo! Raz skapú narobení, duševne prázdni, osamotení v srdci, zbedačení a obmedzení! Hlavne, že umrú s vedomím, kto bol vrah v tej a tej televíznej sračke! Relax je rybačka, kúpanie, pivko, nie vymývanie mozgu reklamami, politikou, či najstupídnejšími seriálmi, aké existujú! – keďže som začínal byť zadýchaný, dal som si pauzu v prejave.

                -Trápiš sa hlúposťami a stáva sa z teba nejaký druh cholerika... – prekrúcal očami ďalej.

                -Blbosť. Čo ma nepoznáš? S kým sedávaš stále na pive? Chceš mi naznačiť, že je so mnou nuda a zaťažujem ľudí svojimi hlúposťami? Je hlúposť to, že sa rúbe mestská zeleň? Padajú parky, stavia sa hocikde, živočíchy umierajú a ľudí zahlcujú nepotrebnými hlúposťami, aby odviedli pozornosť od toho, že iba kradnú a plienia krajinu a Zem? Ja sa sakra viem zabávať, neriešiť, teším sa zo života, len nechcem skapať ako dedulko po ktorom nezostalo nič iné, ako dlhy! Chcem niečo vrátiť Zemi a ľuďom, čo pre mňa veľa znamenajú. Som človek sakra, nie stroj. Mám pocity a dušu, nie program a hardisk! Chcem sa baviť? Bavím sa! Chcem sa špárať v politike? Špáram sa. Žijem! – na koniec svojho teatrálneho vystúpenia som sa postavil na stôl a stiahol si gate.

                -Ty hovädo, ty si ma vedel vždy nažhaviť. – šibalsky sa na mňa usmial Rasťo a vybehol za mnou na stôl. Samozrejme gate dole!

                -Dobrý večer. My sme úchylní devianti a máme sa radi! – začali sme naše predstavenie, ktoré však osadenstvo krčmy ohodnotilo piskotom.

                -Dajte si pivo! – s úsmevom na nás Vladko, ďalší štamgasta, vylial nedopitý pollitrák.

                -Zlezte z toho stola burani! Tu je slušné pohostinstvo, nie kurvinec! – ohriakol nás barman.

                Keďže aj nás to postupne prestalo baviť, zliezli sme a v duchu barmanovych slov sme sa ukľudnili. V „slušnej“ krčme sme sa slušne opili.

                S príchodom polnoci nás postupne začali vyhadzovať. Záverečná. Chvalabohu, už to naberalo alkoholické obrátky.

                -Prečo takto slopeme Braňo? – veľmi častá otázka Rasťa.

                -Neviem prečo ty, ale ja... Ja preto, lebo nemám zmysel. Nemám pre čo žiť. Nemám nič, čo by ma napĺňalo. Za čo sa oplatí bojovať a nepiť. – načrtol som.

                -Myslíš, že v chlaste ten zmysel nájdeš?

                -Jasné, že nie. Ale nebaví ma doma vysedávať a plakať ako moja činnosť nepomáha svetu a ani mne. Možno som ten tvoj rebel bez príčiny, pretože sa nemôžem prejaviť, nejak pomôcť, pracovať zmyselne! To mi chýba. Žijem pre školu, robotu, peniaze. To nie je život. To je obyčajný algoritmus na chod dnešného sveta. – vyplakával som.

                -Nejak to zmeň! Rob pre to niečo. Nemôžeš byť večne nespokojný a chcieť vždy veci presne naopak ako sú, to je hlúposť. – oponoval Rasťo.

                -Ale veď ja to mením. Nechcem veci naopak! Chcem veci podľa seba, kompromis, zdielanie sveta, symbiózu života, citov, bytostí. Bohužiaľ, plány sú jedna vec a realita je vec druhá. Tieto prázdniny mali byť úplne iné. – bedákal som ďalej.

                -Kvetka? – dovtípil sa Rasťo.

                -Jasné, že Kvetka. Možno to pre ňu znie hlúpo, či jednoducho. Ale ja som pol roka žil len pre ňu! Vystríhala ma, ako bude pre mňa obyčajná, či nudná. Proste, že s ňou nebudem spokojný po čase. Ale je to presne naopak. Ona sa zamilovala do vysnívaného princa. Nie do mňa. Vieš, že som sa topil v sračkách. A bez ohľadu na to, ako som vždy so ženami dopadol, vedel som, že ma čaká vysnívaná bytosť, ktorá príde, zdvihne ma zo zeme a pomôže mi zo sračiek na čistý vzduch, za čo na oplátku vytiahnem ja zo svinstva ju. A pokračovanie vieš. Prišla, vytiahla na pol roka a hodila ma ešte do väčších sračiek. A teraz to bolí. Ale stačí. Zajtra bude posledná krížová výprava do Bratislavy. -  chcelo sa mi stočiť na zemi do klbka a plakať. Nekonečne dlho...

                -Braňo je mi to naozaj ľúto. Budem ti zajtra držať palce. A nech sa stane čokoľvek, prebolí to. Smola je, že niekedy to trvá sakra dlho. – v Rasťovom hlase bolo počuť spriaznený smútok.

                -Tu sa chcel Sony zabiť. – zmenil som tému, pretože bola neznesiteľná.

                Pred nami sa zjavil starý most. Na krajoch mal hĺbku malú. Ale nad Váhom bola najväčšia hĺbka okolo 20 metrov. Dosť na to, aby človek skončil so všetkým, čo ho trápi. V nočnej tme, jemnom opare z vody a svetle slabých nočných lámp som zacítil slobodu. Prvú ozajstnú slobodu. Musel som sa k nej dostať bližšie. Bližšie.

                -Branko aj som rád, že si sa vždy bál výšok. V tvojom rozpoložení by som asi ja vyviedol hlúposť. – začal Rastík v strede mosta, pričom sa otočil na opačnú stranu ako ja.

                -Rasťo vieš, čo je sloboda? – zvedavo som sa pýtal.

                -Neviem, nikdy som ju necítil, nikdy som ju nepočul prehovoriť ku mne a v živote som nemal šancu prehovoriť ja k nej. – odpovedal mi chrbtom ku mne.

                -Tak na rozdiel od teba, ja ju asi cítim prvý krát. Nie asi, určite! Veď by sa stačilo viac nahnúť...

                -Ty idiot! Vieš o tých dvadsiatich metroch pod tebou? A o skalách na brehu? A o starých pilónoch vo Váhu? Fakt nemáš rozum? Zlez prosím ťa! – ziapal na mňa Rasťo, keď konečne zbadal, ako sedím na zábradlí a nohami hojdám von z mosta.

                -Nechaj ma chvíľku. Užívam si slobodu. – povedal som tíško s úsmevom a pokojom v duši. Dýchal som zhlboka, pozeral sa pod nohy, kde zúrila čierňava. Ani by som nevedel, kam skáčem. Slobodné rozhodnutie?

                Rasťo na mňa civel ako na blázna. Nevedel, čo robiť. V tej chvíli som to vedel iba ja.

                -Chcem žiť a nakopať pár tupých zadkov! – nohy som prehodil znova na most a zliezol zo zábradlia.

                -Ty si blázon, skoro som dostal infarkt! Idem ťa odprevadiť až domov ty tupec! – nadával mi Rasťo.

                -Nepochopil si? Chcel som slobodu! Mal som ju! Aj keď iba na okamih, ale veď to je večný okamih! Nechcem sa zabiť! Chcem vedieť, či chcem žiť. Chcem! O mňa sa báť nemusíš. – usmieval som sa na Rasťa, ktorý si o mne musel myslieť, že som totálne vyfúkaný a mimo zmyslov.

                -Idiot! – na viac sa nezmohol.

                -Ďakujem. – znova som sa len krásne usmieval.

                -Žijem vy banda falošných hrdinov!!! – znel môj posledný výkrik do nočných ulíc.