outsider

Ráno som vstal na vlastné prekvapenie celkom svižne. Dokonca som mal dobrú náladu. Na to, že sa malo rozhodnúť o mojom, či hlavne našom spoločnom osude. Asi mám rád boj. Tancovanie na hrane. Vtedy sa cítim slobodný. Rád o tom premýšľam. Teraz som si spomenul na ňu. A už mi najlepšie nie je. To, že som v noci uronil viac ako pár malých slzičiek, bolo v pohode. Ale ten pocit drvenia žalúdka, ten vydržať neviem. Láska bolí. Vie vôbec, ako mi ubližuje? Prečo to robí? Sama nevie. A to na tom bolí ešte viac.

Rýchlo som sa umyl, obliekol a vyrazil na vlak. 07:33. Bohužial mám malé ponošky. To nevymyslíš, to je život. Len cesta k vlakovej stanici mi zabezpečila dva otlaky. Bolí. Zasa láska bolí. Ale nadávam si s úsmevom. Vlak mešká len 10 minút. Nič sa zatiaľ nekazí. Podľa plánu nastupujem, na stojáka vydržím hodinovú cestu a vystupujem na krásnej Hlavnej stanici, ktorú museli komunisti obstavať hnusnou železobetónovou opachou. Bravó!

Hneď ako som opustil staničnú halu, ovalil ma smrad bezdomovcov ležiacich  všade okolo. Jeden slušnejší žobral po ľuďoch dvojkorunu. Nedarilo sa mu. Postupne sa prebil ku mne.

-Čauko, prosím ťa, nemáš dve koruny? Prosím. – prehovoril  cez svoju hustú bradu.

-Na pivečko. Páči sa. Nech sa darí. – s úsmevom som mu podal dvadsaťkorunáčku.

-Vole ďakujem. Díky! – dvacku si priložil k ústam a pobozkal ju. Hneď nato s ňou začal mávať vo vzduchu. Tešil sa ako malý chlapec. Bol som prekvapený...

Električka ma priviezla až k parku blízko domu Kvetky. Zobral som odvahu a o deviatej napísal prvú sms.

Ahoj. Venujes mi prosim chvilku? Len sekundu. Prosim.

Pol hodinu som čakal na odpísanie. V tom mi mobil konečne zapípal.

Nespal si doma? Si OK? Mama.

Planý poplach. Ukľudňujem materinský strach správou, že som skoro ráno musel ísť do Bratislavy a domov prídem večer. Keďže sa Kvetka neozývala, naslepo som kúpil kytičku ruží. Krvavočervených. Milujem tú farbu. Odráža živelnosť Kvetky. Tú živelnosť milujem, živelnosť, ktorá ma pravdepodobne bude stáť náš vzťah. Navždy.

Po pár minútach od môjho odchodu z kvetinárstva skúšam Kvetke zavolať. Ale neberie. Tak sedím na lavičke v parku a čakám. Rozmýšľam, čo poviem. Proste sa jej pozriem do očí, podám kvetiny a nebudem nič riešiť. Ukážem jej, že moja láska prebije to, ako sa cítim. Aj keď mi je veľmi zle. Nič od nej nebudem žiadať a na nič sa vypytovať. Chcem jej iba dať kvety. Som rozhodnutý. Áno.

Po polhodine som znova skúšal volať. Ale opäť nič. Medzičasom som musel skočiť do lekárne pre náplaste na moje zúbožené achilovky. Raňajšie fofry mi zabezpečili dva krvavé otlaky. Oblepujem si druhú achilovku, keď mi zazvoní mobil.

Brano do riti, konecne som spala, do tretej som bola hore!

Milá správa.

Aha. Tak pri vchode mas tri ruze od cloveka ktory spava ako babo. Ahoj.

Ironicky odpisujem, kvetiny nechávam pri jej vchode a sadám si do ústrania na lavičku. Fakt som až taká handra?

Prestepoval som tam hodinu a jej dvere sa neotvorili. Kašle na moje kvety. Nestojí o mňa a ja sa tu trápim. Čo jej je? Úplne jej zašibalo? Pre nič za nič sa ku mne správa ako keby som ju podviedol? Teraz je koniec. A to som sa rozhodol ja. Koniec? Čo to hovorím? Milujem ju! Chcel som ju podržať a ona ujde? Nechce pomoc? Nechce mňa?

Sadol som si na schody pred jednu kčmičku pri hlavnej stanici. Kolená od seba, lakte na nich a hlava v dlaniach. Bol som v koncoch a nevedel som ako ďalej. Chcel som ju ešte vidieť. Za každú cenu. Nespravili sme všetko, čo sa dalo. Zbabelo sme utiekli. Nerozumiem. Topím sa v bezodnej beznádeji svojej chorej duše.

Po hodine nepodareného konsolidovania svojej mysle a teľa do stavu pokoja sa rozhodujem, čo spravím v najbližších hodinách. Toto neunesiem. Vstal som zo schodov a vošiel do krčmičky.

-Dobrý, pivo a fernet poprosím. – môj smútok v hlase sa nedal prehliadnuť. Barman prekrútil očami nad mojou schátranou bytosťou. Znova len ďalší pijan, ktorý rieši problémy alkoholom.

Usadil som sa rovno k baru, aby som to nemal ďaleko pre objednávanie ďalších panákov.

-Ešte pivko a dva fernety! – hlásil som svoje obľúbené pitie. Tá kombinácia je guma na rozum.

Po dvoch hodinách pijatiky som svoju sebadeštrukčnú činnosť zastavil. Zostali mi peniaze ledva na cestu domov. Chvalabohu! Keby mám viac, neviem kde by som skončil. Je čas ísť si kúpiť lístok na nočák. Mám to kúsok, ale cestou sa zastavujem na potrebu v malom parku. Točí sa mi hlava. Kde je realita?

Keď som ležal na zemi, schúlený v klbku, zničený, unavený, bez nádeje a trasúci sa, prišiel ku mne. Jeho vlasy viali v jemnom letnom vánku a smrad z jeho obnosených a obľúbených kožených nohavíc ma prebral z delíria. Bol to ON. Podal mi ruku, ale ešte predtým fľašu whisky, z ktorej som si s chuťou odpil. Ľahol si vedľa mňa a fľašu sme si postupne posúvali. Nad nami to najčiernejšie nebo aké som kedy videl. Márne som hľadal hviezdičku svojej lásky, veď ani s ňou som ju už dlho nehľadal a už nikdy nebudem. Obklopovalo nás prázdno a dokonalá čierňava, v ktorej jemne svietili len naše dve tváre, Jimova a moja.

                -Bojím sa, ale neuveriteľne sa bojím, ako nikdy v živote. -  začal som svoju reč.

                -Aj ja som sa bál..., že sa mi nenaplní môj životný cieľ...umrieť.

                -Musí ti vždy blbnúť v hlave Morrison? Nemám náladu hádať sa, potrebujem pochopenie a úľavu!

                -Čo myslíš, prečo tu s tebou takto ležím? -  s úškľabkom povedal Jim a podal mi fľašu whisky.

                -Prišiel si ma vyslobodiť? Objať ma a dať mi lásku? Ty, Jim Morrsison? Aby si ma potom pretiahol? Alebo ma predtým nadopuješ s LSD, nech sa mi to aj páči?

                -LSD som minulu, bolo slabé... Ale mám ešte pár čiarok koksu, ak máš chuť. – rozrehotal sa Jim.

                -Strč si ten koks dakam, nejde to bez oblbovákov, nejde to len tak? Láska za lásku? Ja v to verím, mám prečo, ty si to ale posral sám sebe a ľuďom okol! - nemal som rešpekt.

                -Ide to, prajem ti to, prečo máš ale obavy? - celkom kľudne mi odvetil.

                -Obavy? O žiadnych nebola reč! – oponoval som.

                -Cítim ich Braňo!

                -Bojím sa, chcem pomôcť, byť viac, kladiem otázky, tým ešte viac ubližujem, ale neviem žiť bez toho... Bez úprimného „milujem ťa“, aj keď som bez toho žil dlhé roky. A viem, že na svete sú hajzli ako ty, ktorí sa na mňa vyserú a ukradnú aj to jediné, čo milujem! -  vylial som si srdce.

                -Takže hajzli ako ja? Myslíš seba? No hajzel by si bol, keby ti to kradnem, to verím, zle by som skončil, ale neboj ja už neškodím. Ale veď, aký je medzi nami rozdiel? -  ukľudňoval ma Jim.

                -Ty si roky mŕtvy kráľ poézie, rocku a drog a ja som oproti tebe zamilované hovno!- prekrútil som očami.

                Jim sa pousmial, čím mi vyčaril jemný úsmev na tvári.

                -Vyser sa na to o chvíľu ti ide vlak, poď! - prikázal mi a pomohol mi zo zeme.

                -Pozri Jim, čo vidíš, ja vidím svoje... Som asi blázon, vidím veľa vecí „inak“ - tlačil som mu do hlavy.

                -Hej? Tak, čo vidíš tam? - spýtal sa ma Jim, keď sme kráčali po ulici k Hlavnej stanici.

                -Takže, aká idylka, dvere, ako na nich môže byť kľučka? Na otváranie? Nie! Na zatváranie, na to isté na čo sú dvere! Neotvárajú sa nám k novému, ale separujú, rozdeľujú a ukončujú nepriehľadnou bariérou plnou chladu a smútku! Veď si zober tie svoje The Doors, ukončili ti život, preháňal si to!!! A prečo tie dvere? Pretože za tými dverami rodičia bijú deti, manželia manželky, hadajú sa, podvádzajú jeden druhého, pichajú kone, či točia porno s jazvečíkmi! Chorý svet, vzdelanie, známky, práca, peniaze, smrť!! A život? Kde je ten? - uzavrel som svoj prejav do noci

                Jim sa len pousmial, čím ma ešte viac vyprovokoval.

                -Sakra, mňa môže vyslobodiť len čistá láska, vsadil som na ňu, verím jej, spravím pre ňu všetko, je to obrovská zodpovednosť, chcem ju na celý život, je to svinsky veľká zodpovednosť a ja sa preto strašne bojím. Úzkosť, strach, večerné zaspávanie ma desí, fúzatí fízli a chlaptí kapitalistickí nenažranci, komunistickí nenažranci sú už chvalabohu preč, či nie? Áách! Ale najviac ma desí nepochopenie, byť klamaný, nedokázať sa dostať tam, kam patrím, nevedieť upokojiť, či pomôcť a potešiť svojich najbližších, otca, mamu, sestru, svoju lásku, kde je tá cesta k nim? A keď sa niečo posralo... Vždy som chcel počuť na rovinu a tvrdo, pretože byť klamaný je pre mňa to najhoršie, áno občas domýšľam, ale už to bolí iných, mňa, nakoniec sa dostanem k tomu, k čomu som nechcel: chcem to dokonalé!!! -  už som nevládal s dychom, tak som čakal v predklone a lapajúc po dychu na slová Jima, s ktorými by ma mal zmiasť ako beznádejného idealistu topiaceho sa vo vlastnej existenčnej utópií.

                -Si Idiot Braňo! Teatrálny! Už si prišiel na podstatu veci, len ju ešte nechápeš, neboj sa pochopíš, dovtedy nič neposer! Na! Upi si! - upokojujúco mi podal fľašu Jim.

                Pomaly sme prišli aj na Hlavnú a bol čas na lúčenie.

                -Jim tešilo ma, viem, že ty si to pochopil a v kľude si si zomrel vo svojej vani, mladý, krásny a predrogovaný, ale umelec, to musím uznať! Obdivujem ťa, ale dačo si prepískol a riadne. Ďakujem ti za pomoc a fľašku, dobre padla. Prepáč mi, dnes som ale nebol vo svojej koži. -  povedal som mu na rozlúčku.

                Podal mi ruku a uškrnul sa. Klasicky, krásne ako Morrison.

                -Môžem ešte niečo Jim? - jemne som sa spýtal.

                -Nech sa ti páči, čo len chceš! – ponúkol sa veľkoryso.

                -Ukázal si toho vtáka v Miami, či nie?

                Jim sa znova len uškrnul nad mojou nevyzretosťou a nepodstatnosťou otázky.

                -Mám ťa rád Jim!

                Odišiel...

                -Vole si v pohode? – doliehal ku mne hlas z chodníka.

                -Vieš čo, ja vôbec neviem. Som v realite? – spýtal som sa opatrne.

                -Realita? Myslím, že áno. – usmial sa a zdvihol ma spod kríku, kde som si užíval neplánovaného odpočinku.

                -Ty nie si Jim Morrison, že?

                -Nie, ja som chudák bez peňazí a domova, ale vypil som toho tiež dosť, že by sa ani Jim hanbiť nemusel.

                -Ďakujem. Héj, to si ty. – spoznal som bezdomovca, ktoré mu som venoval ráno dvadsaťkorunu.

                -No som som, udržíš sa na nohách? Čo tu robíš? Sú dve v noci! – vyzvedal hneď, ako mi pomohol na nohy.

                -Mal som ťažký deň, ktorý som zapil viac, ako bolo treba. Dve hodiny dozadu mi odišiel vlak. Do riti! – zložil som sa      znova k zemi.

                -Máš kde spať? Aj keď nie. To nič, do rána vydržíš. Poď sa prejsť. Chodenie pomáha na opicu viac ako hocičo iné. – otcovsky ma poučil bezdomovec.

                -Mali sme tu študentský byt, ale tam teraz nemôžem. Ako sa voláš? – spýtal som sa.

                -Matej. – uškrnul sa.