outsider

-Pani učiteľka, je ten ujo mŕtvy? – piskľavo sa pýtali škôlkari, pričom do mňa šťuchali konárikmi, čo pozbierali okolo mňa.

-Nie deti, nie je. Haló žijete? – začali do mňa postrkovať aj učiteľky.

-Je mŕtvy! Veď nereaguje! – skonštatoval mladý inšpektor.

-Snažím sa spať, dajte mi pokoj! – ohriakol som ich.

Deti odskočili nabok, zľakli sa. Ja som sa na lavičke otočil na druhý bok smerom k nim. Staršia učiteľka odviedla deti ďalej a druhá sa mi chystala dať materinskú za ucho.

-Spite doma, nie na lavičke v parku o deviatej ráno! – vystríhala ma.

Pozrel som na ňu. Bola mladá, neuveriteľne vysoká, tmavovláska, pekná a očividne všeobecne milá. Len ku mne nemala byť prečo milá. Vlastne bola objektívne krásna. O takýchto som ešte pred rokom sníval.Teraz som nemohol  na ňu ani len pozrieť. Nechcel som, nemohol som. Čo sa to so mnou deje? Som vlastne slobodný muž! Musím vypadnúť.

-Prepáčte mi to pani dokonalá, je mi ľúto, že som vyľakal deti, ale aspoň majú zážitok. Už idem, už idem. – pomaly som vstával z lavičky. Čo som sakra robil na lavičke? Bol som v kríkoch!!!

-Bolo by to asi najlepšie pán zlomený, si inak v pohode? – začala mi tykať, predsalen medzi nami mohli byť najviac tri roky.

-Vďaka, som. Nemusíš ma opatrovať. – vravel som agresívne a ani raz som sa jej nemohol pozrieť do očí.

-Nechcem ťa opatrovať, ale si zúbožený a mne je chudákov ľúto. – ranu vie dať.

-Máš pravdu, som chudák. Všetci ste ma kopli do riti! A zmeškal som ranný rýchlik. Na nový lístok nemám peniaze a smrdím ako žumpa. – vyžaloval som sa, ale pohľad som mal stále uprený k zemi.

-Koľko ti chýba peňazí?

-Sedemdesiat.

-Ak sa mi pozrieš do očí pán neznámy, tak ti nejakú korunku požičiam. – povedala s úsmevom. Kto sem zoslal túto ženu?

-Kuk. – vystrúhal som jej do tváre grimasu. Bola pekná, ale ja som mal stále v hlave iba Kvetku.

-Vtipný si, aj by ma zaujímalo, čo ťa sem dostalo, ale podľa dohody, nech sa páči! – do ruky mi vložila dvestovku a zvolila na tvári veľmi šarmantný úsmev. Trošku vyzývavý.

-Dvesto je veľa.

-Aj papať treba ty trdielko. – začala byť ku mne milá. Ako pani učiteľka k malému žiačikovi. Chce, aby sa mi zapáčila? To je teraz márne.

-Ak by sme sa takto stretli pred rokom, tak sa vrátim a po práci ťa pozvem na rande. Čo by som ja vtedy dal za takú slečnu. Staršia, milá, vysoká a krásna. Ale teraz? Svoju bohyňu už mám. Niet krajšej ako ona. Ďakujem ti za peniaze, ja ti to vrátim, v ktore škôlke pracuješ? – vyspovedal som sa jej na mieste.

-Ak by sme sa pred rokom stretli uvažovala by som o tom. Teraz som už vydatá. A peniažky. Ber to ako bolestné za tú nepohodlnú lavičku. – zachichúňala sa, v sekunde sa obrátila a zmizla za deťmi.

Hej, ešte mi treba pohľadenie a poľutovanie! Pomyslel som si. Sebaľútosť mi nikdy nechýbala, ale ako slaboch som vždy potreboval od niekoho poľutovať. Nie som dosť silný. Nezvládam seba, ako som chcel zvládnuť živelnú bohyňu môjho srdca Kvetku?

Po pár minútach prebúdzania svojich zmyslov a končatín z nepohodlného ale tvrdého spánku som sa vybral na cestu. Som špinavý a smrdí mi z huby. Veď mi nepredajú ani lístok. Po ceste som rozmýšľal nad sebou. Som tupec, to viem dlho. Ale odhalil som v sebe cit. Cit, ktorý mi ukázal, že viem milovať. Reálne a úprimne milovať. Nikdy som nebol zamilovaný, kým neprišla Kvetka. Odhalila vo mne lásku. Dodala mi silu. Mal som v nej svoju modlu a múzu. O to viac bolí odmietnutie. Som absolútne sám. Pár známych ma z dna nevytiahne a jediný dobrý kamarát maká v zahraničí. Cez leto si treba zarábať... Nenaviazal som sa na Kvetku príliš? Áno, ale veď ona ma presviedčale, že to je na celý život, cíti to, miluje ma. Boli to len keci? Tomu neverím. Som úplne zblbnutý, ale neverím, že iba kecala. Z tohto sa nevylížem. Sám nie. Alebo sa stane zázrak?

Po pár minútach som stál pred Hlavnou stanicou. V stánku som si kúpil obloženú žemľu a kofolu. Chcel som si k jedlu sadnúť, tak som prechádzal pomedzi lavičky na stanici. Ľudia na mňa pozerali inak, ako včera keď som prichádzal. Uznávam, že špinavé oblečenie a tvár od hliny nie sú najnovší módny doplnok, ale vyslovene zízali a ohŕňali následne nosom. Pozrite, aký odpad tam kráča a myslí si, že ho prijmeme? Takého? Fuj! Mal som na sebe slušnejšie veci, ale vcelku som vyzeral ako bezďák, ktorý okradol nejakého turistu.

-Môžem si prisadnúť prosím? – spýtal som sa jednej slečny v sukničke, ktorá sedela sama na lavičke.

-Je tu obsadené! – precedila medzi zuby. Preložila si nohy a svoju krátku sukničku sa snažila potiahnuť čo najnižšie. Moja prítomnosť ju evidentne rušila. Pozeral som sa jej však do očí, nie na zadok.

-Tak vďaka slečna. A pozor, aj veľa mejkapu na jebákovú tvár  škodí. – niečo som jej musel povedať. Tvárila sa, ako keby som ju prišiel znásilniť.

-Daj mi pokoj, lebo zavolám políciu! – vyhrážala sa.

-Ukľudni sa. Dám ti pokoj. Nestojím o pipku, ktorá roztiahne nohy pred každým chujom na diskotéke, ale človek v špinavej bunde je pre ňu mor a pliaga.

Vlastne som nebol ani naštvaný. Čo si to dovolila? Bol som slušný. Stačí byť trošku špinavý a ste potenciálny vrah ci násilník. Stavím sa, že si nájde chlapa, čo ju doma bude trieskať ako žito. Samozrejme to bude slušný právnik s vysokým postavením a budúctnosťou. Nebola by prvá. Pár ich poznám už dlhšie.

Nakoniec som raňajky zjedol na stojáka, ale padli dobre. Žalúdok sa pomaly dostával do formy a hlava ma už nebolela. Išiel som minúť desinku na toalety. Chcel som sa trochu umyť a dať do poriadku, kým si sadnem do vlaku. Vyzeral som o trochu lepšie, ale od ideálu to malo ďaleko. No nič, pravý pank nezaprieš, špina mi len dodávala agresívny výzor. Kúpil som si nový lístok a o pol jedenástej fičal vlakom domov. Na stojáka...