outsider

                6. Noc na ulici

                -Ja som Braňo. – predstavil som sa aj ja.

                -Čo si si tam užíval v kríkoch? Myslel som, že si sfetovaný, alebo čo. – hundral Matej cez bradu.

                -Ako som povedal, len som sa spil. – povedal som porazeným hlasom.

                -Veď dobre, dobre. Čo také hrozné sa ti stalo? Máš domov? Priateľov? Zdravie? Rodičia? Láska? Pozri na mňa, nemám ani hovno. Haha. – Matej sa očividne bavil, ale ušlo mi prečo.

                -Je to zložité nechajme to tak, dobre? – prosil som ho.

                -Ako len chceš. Prepáč, keď sa budem správať divne. Pre teba divne. S ľuďmi zhora príliš do kontaktu nechodím. – vysvetľoval.

                -To je v poriadku, ty prepáč mne. Nie som na tom vôbec dobre. – v hlave som pomaly triezvel.

                -Žena? – dopredu mu to bolo jasné.

                -Áno, moja Kvetinka, ktorá už nie je moja. – mal som slzy v očiach.

                -Láska je krivolaká. Viem o tom tiež svoje. Aj keď nevyzerám, čo? – smial sa ďalej.

                -Kam vlastne ideme?

                -Do Staničného a potom asi na Lamač. Obchoďák je tam nonstop. Alebo sa môžeme uložiť niekam do parku. Na jednu noc by to nemal byť problém. Nemáš vôbec peniaze?

                -Ani fuka. Som bez peňazí, mám len lístok na vlak, ráno ešte platí. – moja jediná  útecha.

                -To nič, dáme si vínečko a zaľahneme na dve hodiny v parku.

                -Ako sa zobudím na vlak? Mobil mám vybitý, matku ráno porazí, keď nebudem doma a neozvem sa! – topil som sa ďalej v beznádeji.

                -Neboj nič. Postarám sa o teba. – uškrnul sa Matej a cez hustú bradu na mňa v polotme vykukli jeho preriedené zuby.

                -Ďakujem, nabudúce ťa pozvem na pivo. – sľúbil som.

                Usadili sme sa za špinavý stôl pri špinavom pulte v totálne zaprasenej krčme. Toto bolo priveľa aj na mňa. Smrad,špina, pospávajúci spití bezdomovci všade okolo. Dnešok je úžasný. Nečudoval by som sa, keby pod každým stolom v tejto krčme bolo vysraté hovno. Vyrezal by som si srdce a ďalšie hovno priložil do zbierky. Nemám chuť. Žiť len pre seba? Po tom všetkom? Preboha to nie.

                -Na, daj si. Pomôže! – Matej mi podával trojdecový červený strik.

                -Nazdravie!

                Štrngli sme si a ja som si upil. Hrôza. Pohár vylýzaný od psa, víno kyslé a kofola bez bubliniek. Matej sa usmieval a čakal, ako to zvládnem. Provokoval ma. Na jeden dúšok vypil polovicu pohára. A na druhý dúšok dopil zvyšok. Nasledoval som ho. Ďalšia dnešná chyba? Nezatočila sa mi hlava, nebol som znova opitý, neprežíval som opojenie z alkoholu, jednoducho a silno mi len naplo žalúdok.

                -Kde je tu hajzel? – spýtal som sa s priškrteným hlasom.

                -Tu nie je. Vonku je všade okolo. – pochechtával sa Matej.

                Vybehol som von pred staničný. Poobzeral som sa okolo, nikde nikto a ja som to nevládal držať v sebe. Predklonil som sa a všetko dal von. Nechutný akustický zážitok pre slepého, vizuálny pre hluchého. Pre mňa uvoľnenie všetkého svinstva, čo som v ten deň do seba nalial. Bolo mi ľúto, že som nevyvrátil vlastné srdce a neprestal cítiť jeho bolesť. Zišlo by sa mi to.

                -No čo, konečne lepšie? Nedalo sa na teba pozerať! – potlapkával ma po pleci Matej.

                -To si spravil naschvál ty hovädo? – silene som sa usmieval popri žlúdočných kŕčoch.

                -A povedz, že ti nie je lepšie! – nabádal ma.

                -Už pomaly je. Pomáha to. Len sa k tomu donútiť. Vďaka Matej.

                -Aspoň nejaké skúsenosti mám zo života, nie? Ukážem ti jedno miesto, kde sa prespíš v bezpečí. – známky únavy na mne boli zrejmé.

                -Ďakujem, len či sa ráno vôbec zobudím.

                -Nič sa neboj! Ráno ťa zobudí samo, ak ťa nezobudia policajti ešte skôr. – chcechtal sa ďalej.

                -A bavíš sa na môj účet? – zasmial som sa tiež.

                -Ale celkom aj áno, ako sa to voláš? Paťo? – trafil vedľa.

                -Braňo!!!

Išli sme vedľa seba bez slova. Nebolo mi do reči a Matej to našťastie chápal. Po piatich minútach sme sa zastavili v parku. Pre mňa to bol veľmi známy park.

                - V tomto parku mám prespať? – zahriakol som sa.

                -Hej, je tu fajn miesto za kríkmi. – ukázal do kríkov.

                Matej vbehol do kríkov preskúmať terén pre nováčika.

                -Nik tam nie je. Sú tri hodiny, to už ani nikto nepríde. Nemusíš sa báť. Chcel som zostať s tebou, ale musím niečo vybaviť. Neboj sa, budíček ťa zastihne. – ubezpečoval ma.

                -Tak vďaka Matej. - Podal som mu ruku, pozdravil a odplížil som sa do svojho nového útočiska.

                -Maj sa, niekedy sa možno uvidíme, ale pochybujem. – Matej zmizol v tme.

„Lehno“ bolo na moje prekvapenie celkom čisté. Žiadne odpadky, hovná ani ihly. Len sa nachádzalo v zlom parku. Sto metrov od môjho kríku bývala Kvetka. Bude to ťažké snenie. Pod hlavu som si zložil mikinu a snažil sa zaspať. Výnimočne mi to vyšlo veľmi rýchlo. Chrnel som ako bábo. Alebo skôr ako divá sviňa v bahne.

Tma pohltila park. V dialke blikala jediná pouličná lampa. Tá nad mojím kríkom bola rozbitá, chvalabohu. Jemný vánok sa preplietal pomedzi listy kríku a vnášal do môjho príbytku čerstvý vzduch. Omámil ma. Nočný čerstvý vzduch. Ďakujem vánok. Ďakujem Matej. Dobrú noc všetkým.

-Kvetkááááá!!! – reval som do tmy.

Ale z diaľky sa ku mne ozýval len starý kamarát a spoločník.

-Nič. Braňo, tu je Nič! Pamätáš si ma? Ty nihilista? Ty, čo si ma roky miloval a nevedel o tom? Potom ma pošleš do riti, pre nejakú Kvetku? Braňo, Nič oslobodzuje! Pamätaj!- vystríhalo ma Nič.

-Nič zmizni! Nechcem ťa, ďakujem, ale teraz nie. Teraz som stvorený pre inú. Nič ma osloví, keď ma iná odkopne načisto aj v mojich myšlienkach. Potom sa k tebe možno vrátim Nič. Teraz nie. Padaj! – prijal som svoj ortieľ trpiteľa bez nároku a požiadaviek. Určite?

Padám hlbšie a hlbšie!

Realita? Sen? Sakra!

-Realita? Sen? Sakra! Čo vyplakávaš? Si voľný, ja som v skrini! – znel Skotyho hlas.

-Čo zasa chceš? Veď si tu, nie v skrini! – ziapal som na darovaného medvedíka.

-Áno, ušiel som. V sne sa to dá. Ale aj v realite, len ťa nechcem hnevať. – mudroval, kým sa predieral pomedzi kríky až ku mne.

-Teda som v sne, áno? Určite, pretože dvojmetrový maco menom Skoty, ktorý mi tu mentoruje nemôže byť realita! – mal som v tom jasno, alebo nie?

-Branko, to je jedno! Dobre sa ti tu spí? V tej špine? Nejdeš radšej na lavičku? – nabádal ma.

-Načo si vlastne prišiel? – vyštekol som.

-Lebo si ma potreboval, volal si ma. Ja to cítim, všetko z teba cítim.

-Si moje svedomie, vedomie, či srdce? Nič necítiš, teba nepotrebujem. Choď spať.

-Odmietaš ma? Bude to ťažké prebudenie!

-Nevyhrážaj sa, choď kade ľahšie a uži si čas, kým si v skrini, lebo keď prídem domov!

-Si blbec Braňo. Maj sa. Budíček bude bolieť. Ahoj!

Zmizol v tme. Zmizla moja myseľ, moje srdce, môj cit, len únava zostala. Spím?

Alebo som spal? Či snáď spím celý život?

Noc, tma, hviezdy, kráčam parkom, lampa bliká, srdce bolí, ležím v pekle, vo mne horí...