outsider

                Hodina cesty vlakom a som doma. Teda na stanici, kúsok od mojej nocľahárne. A jedálne, ak sa občas podarí niečo matke uvariť. Ďalších niekoľko minút a som pri mojej bráne. Otcove auto pred garážou? Nejako skoro. Štrngám kľúčmi v zámku, keď sa dvere náhle otvoria a mama zhíkne.

                -Konečne Branko! – objal ma mama.

                -Kde si sa túlal? Mama skoro strachom zinfarktovala. Mal si prísť včera na večer, prídeš na ďalší deň na obed? – konštatoval sa otec.

                -Prepáčte musel som niečo vybaviť v Bratislave a nestihol som vlak. Ani nočný, ani ranný, ale taký predobedný. – vykrúcal som sa.

                -Vždy sa dá zavolať, alebo si nechať telefón zapnutý! – začal do mňa rýpať otec.

                -Vybil sa mi, ospravedlnil sa mi za to. Ja sa ospravedlňujem vám. – stále som bol v matkinom objatí.

                -Otec musel prísť až z Brna! Tak som sa bála. Bol tu za chvíľku, asi som to prehnala. Mala som zlé, zbytočne paranoidné myšlienky. Prepáčte mi. – Začala sa ospravedlňovať mne a otcovi.

                -Prepáč mi otec, že prídeš o kšefty kvôli mne. Mama, neboj všetko je v poriadku, nechcel som ti nahnať strach, ale veď mám 21. Nejako sa o seba postarám. – ubezpečoval som ju.

                -Postaráš? Videl si sa v zrkadle? Špinavý, zaprasený, zapáchaš! To je môj syn? – spytovala sa matka.

                -Len preto, že som vyšiel zo žumpy a tak aj vyzerám uvažuješ, či som vôbec tvoj syn? Čo tak preskúmať moje vnútro? Nie sa špárať v nepodstatnom vzhľade? – zaútočil som.

                -Kludni sa Braňo! Ja musím letieť späť do roboty. Už ma to stálo dosť času a nervov. Ahojte. – povedal otec bez viditeľných emócií a zmizol za dverami.

                -No nič Branko. Choď sa vysprchovať, ja musím ešte niečo povedať otcovi. – rozutekala sa von za otcom.

                Rozmýšľal som, či sa oplatí ísť počúvať cez okno, ale na ich hádku som nemal náladu. Pohádať sa vedia aj sami a ja mám dosť svojich problémov, ktoré neviem riešiť. Ich problémy tiež nevyriešim, kým ma budú mať za decko, ktoré nič nechápe. Nech si naložia sami. Otec sa má matke viac venovať a matka by si mala pri ňom častejšie dupnúť. Sakra. Idem do vane.

                V napustenej vani plnej peny som sumarizoval, čo sa mi vlastne stalo a čo som spáchal za posledný mesiac. Bolo toho veľa. Sám mám problém zoradiť si myšlienky. Keby ma tak vedel niekto vypočuť.

                -Klop klop! Môžem vojsť? – vrútil sa do kúpeľne Skoty.

                -Už si vošiel ty plyšová opacha! – privítal som ho chladne.

                -Ale no Branko! Veď vieme, že ma máš rád. Dobre sa ti spalo na lavičke? – dobiedzal.

                -Skoty, ty čurák! Vidieť, že ma poznáš. Kvetka ti o mne hovorila často, že? – predpokladal som.

                -Áno, áno. Hovorila. Ty mi o nej nepovieš? Aj keď viem, že po včerajšku musíš na ňu mať ťažké srdce, či...?

                -Poviem ti o nej... – rozbiehal som sa.

                -Pociťuješ k nej zlosť, však? – predbehol ma.

                -Nie! Pociťujem lásku. Neuveriteľnú lásku...

                Skoty sa začudoval.

                -Stále myslím na kráľovnú môjho srdca. Čo všetko pre mňa spravila, aj keď to pre ňu bola maličkosť a mohla to spraviť pre hocikoho. Prečo si vybrala šupáka ako ja? Vždy sa na tom zasmejem. Keď som bol bez nej s kamarátmi a niekde sme popíjali, nadšene som vravel, že ju si raz vezmem za ženu, aj keby ma to malo stáť hocičo! Je úžasná  a ja ju nekonečne ľúbim. Najzvláštnejšie je, že zo začiatku ma trošku tlačila. A čudovala sa, prečo do toho neskočím ako ona. Ja som predsa nemohol uveriť za deň, že rozprávková  bytosť sa do mňa jednoducho zamiluje. Bol to pre mňa sen, ktorý sa splnil. Dvadsať rokov som sa trápil v samote a zrazu príde Kvetka. Úžasná, krásna, čistá dušička. Za ňu sa oplatí položiť život. Neváhal by som. Ukázala mi lásku a pomohla uveriť. Kým som ju nestretol, „ľúbim ťa“ som povedal asi dvakrát, aj to opitý Rasťovi. O „milujem ťa“ som ani nezakopol. A pri nej tieto slovné spojenia nestačia. Bola prvá, ktorá dostala ružu. Stavím sa, že aj posledná. Mohla by mi spraviť  hocičo, ja by som na ňu nikdy nezabudol a neprestal myslieť v dobrom. Mám síce v srdci nasraté, ale milujem ju! Vlastne aj zabúdam, že mám v srdci nasrané. „Iba“ ju milujem.

                Skoty mlčal, tak som rozprával ďalej,

-Vieš, čo je najdôležitejšie? Je pre mňa dokonalá. A vieš, čo je ešte viac dôležité? Lepšia mamička ako ona na svete nikdy nebude. Toľko starostlivosti a lásky, čo dokáže dať ona, by mali mať všetky deti. Je neuveriteľná. Keď vidí bábo, je nádherná a úplne v inom svete. Chcem s ňou bábo...

                -Roztápaš sa Braňo? – usmial sa Skoty.

                -Áno. Mám prečo! Plakal som ako malé dieťa, keď nám bolo ťažko. Chcel som to pred ňou skryť. Ale nejde to, som príliš sentimentálny. Asi trochu umrnčanec. Myslím, že jej to lezie na nervy. Ale je to súčasť môjho ja. Ja sa vyrevem, vybijem, vypíšem a je dobre. Som pripravený ísť za ňou do pekla a späť. Alebo len do pekla. Aj peklo by s ňou bolo krásne! Oči, úsmev, tvárička, krásne voňavé vlásky. Je to moje prítulné mačiatko. Postava princezny a dušička kráľovnej. Ale zrazu sa zmenila a mesiac so mnou skoro neprehovorila. Skoty. Ona si zaslúži lepšieho ako ja! Silného muža, čo ju podrží! To ja pre ňu asi nie som... – ukončil som smutne.

                -To nechaj na ňu, dobre? – okríkol ma.

                -Ak ma naozaj neľúbi. Môžem si za to sám, však?

                -Láska je vec dvoch. Keď však jeden nechce, alebo to pokašle... – nevedel mi odpovedať.

                -Je to posledná skúška? Pretrpieť to ticho medzi nami? – spytoval som sa.

                -Áno, je. A nezabúdaj! Skutočná láska pretrvá!

                -Ak nepretrvá, nebola skutočná?

                -Nie! – rozhodne odpovedal.

                -Hlúposť, toto je osudová láska. Kvetka a ja. Možno som idiot mimo reality, ale ja to v nej cítim, vysiela ku mne signály cez našu vlnovú dĺžku. – oponoval som.

                Skoty mlčal.

                -Môžeš mi podať uterák? – poprosil som ho.

                -Nech sa ti páči, nestrácaj nádej a buď silný, to potrebuje Kvetka! Mimochodom, super vaňa. A vidím, že aj perličková kúpeľ! – pochválil ma nakoniec.

                -To boli prdy Skoty.

                -Fuj, vraciam sa do skrine!

                Za sekundu utiekol z kúpeľne.

                -Branko! Si v poriadku? – kričala mama z obývačky.

                -Áno mami som. – vyutieral som sa a šiel prezliecť do izby.

                Po pár minútach bezcieľneho myslenia som vkročil k matke do obývačky.

                -Čo pozeráš mamička? – začal som jemne.

                -Len pohyblivé obrázky, nevnímam to celkom. Viac by ma zaujímalo, čo to v poslednom čase vyvádzaš! – skonštatovala.

                -Neviem sa nájsť mama. Nechaj to tak. – chcel som ju utíšiť.

                -Si môj syn a verím, že si neubližuješ, ale trápi ma to. Problémy by sme mali preberať, ako rodina, nie ich v sebe dusiť.

                -Zvláštne, že to vravíš práve ty. Od malička si pamätám vety typu: „Neboj, prebolí! To nerieš teraz! To sa časom spraví. Teraz to nepochopíš! “ Tie ma ovplyvnili. Asi sa kvôli nim správam tak, ako sa správam.

                -Branko prepáč. Mali sme to ťažké, nepochopil by si...

                -Aj teraz to máme ťažké a spejeme do úplného chladu v rodine. Čo to vyvádza otec? Veď sa o teba skoro nestará! Stále niekde behá. Je to pre mňa ťažké! Vysvetlite mi to! – domáhal som sa.

                -Vysvetliť to je najťažšie a neviem, či to dokážem. Teraz nie. Prepáč. Trošku sa zblížme, veď sú prázdniny a budeme spolu. Ale jednu vec ti musím povedať. Prosím, nehádž na otca špinu a nehnevaj sa ne neho. On za to nemôže. – prosila ma.

                -A kto za to môže, že sa správa často hnusne a chladne? – neudržal som v sebe.

                -Nepochopíš to. Prosím, nechajme to nabudúce. Krok za krokom Branko. – prosila ďalej.

                -Čakal som 21 rokov, ešte mesiac vydržím. – podrýval som.

                -Ach Branko, daj si pozor na svoju netrpezlivosť! Môže ti uškodiť. – vystríhala ma.

                -Neviem s ňou bojovať mami.

                -Kamaráti ti pomôžu. Možno sa prestaneš aj sám so sebou nahlas rozprávať, keď sa kúpeš. – zasmiala sa.

                -Ja som sa nerozprával sám, Skoty... – zasekol som sa.

                -Skoty? – usmievala sa mama ďalej.

                -Máš ešte kontakt na Lacka? Toho fajn psychológa? Vždy sa mi s ním dobre rozprávalo, je veľmi citlivý a vnímavý, teraz by som ho potreboval ako pacient.

                -Prosím? Veď môžeme dohodnúť... – bola v tom, že si robím srandu.

                -Ďakujem. Zajtra doriešime, som unavený. – debatu som chcel rýchlo skončiť.

                -Ako chceš, ideš už spať?

                -Áno mami, dobrú noc! – usmial som sa a utiekol do izby.

                Vtrhol som do svojej skrine a Skotyho podobizňu pustil na slobodu.

                -Čo mi to ty vyvádzaš? – nakričal som naňho.

                Mlčal. Nejavil známky života. Zmestil sa mi do ruky a vyzeral neškodne. Presný opak Skotyho, s ktorým som sa posledné dni rozprával.

                -Šibe mi? – skúšal som nájsť odpoveď u seba.

                -Choď do spoločnosti s tvojimi tupými kamarátmi. – odpovedal som si.

                 Zajtra sa musím ísť socializovať. Zahrať stolný futbal, vypiť pivko, pokúsiť sa neopiť a hlavne zabudnúť! Vzchopiť sa sakra. Nebyť outsider!  A vyspať sa! Konečne...

V hlave mi znejú úryvky piesne.

„Kto je to dieťa v kúte izby? Čo podpaľuje všetky papiere okolo seba? Zasa hovorí sám so sebou! My s ním nehovoríme nikdy! On nikdy nevyzerá celkom v poriadku! Šialene sa na nás smeje! Prečo nechce tonu priateľov? Vždy povie, že sa cíti nudne, keď sa potĺkajú okolo neho...Ale nikdy neunikne našej pasci!!!“

Zasa som mimo reality, sedím už doma na posteli, počúvam pieseň vo svojej hlave a nevnímam vonkajší svet. A to všetko bez spánku. Našiel som si novú dimenziu mysle, svoju hlavu za behu reálneho sveta. Začínam sa nudiť vlastnými myšlienkami.

Z premýšľania ma vyviedla stará známa bolesť v krku. Teraz dokonca páli a neznesiteľne bodá. Cítim sa zavesený vo vzduchu a pritlačený o stenu izby dlhou tenkou tyčou, ktorú mi presne na krk tlačí 130 kilový kat. Ten však nemá za úlohu zabiť ma, ale mučiť! Začína mi byť naozaj zle, spravím jediný pohyb a v krku ma dráždi na vracanie. Idem sa z toho zblázniť. Mal by som si ísť vybiť zlosť, ale namiesto toho sa snažím ukludniť a ľahnem si na posteľ. Bolesť krku ma tak omámi, až odpadnutím zaspávam.

 Neviem prečo som sa ocitol na streche nášho domu. Tiež neviem prečo sa z dvojposchodovej kocky stal niekoľko stometrový barák a z plochy strechy 80m2 zostala plošina tri krát tri metre. Ktorý sviniar ma sem dostal? Neznášam výšky. Točí sa mi hlava, keď vstanem do 191 centimetrovej výšky z fotelky. Chúlim sa do klbka a na plošine ma ovieva silný vietor, len trochu som vystrčil hlavu z klbka, ktoré som vytvoril svojím telom, okamžite mi ju oplieskal studený vietor. Potom som pred sebou zahliadol osobu. Snažil som sa sústrediť na jej postavu, bola to žena, poznal som ju. V tme som videl ako začala na tom kúsku zeme, na ktorej sme boli, tancovať okolo mojej schúlenej postavy. Oči som nemohol poriadne ovtoriť, šľahal mi do nich vietor a sneh, z jemnej tmy sa zrazu stala snehová fujavica. Chvíľu vírila sneh ku mne, potom odo mňa, okolo tancujúcej ženy, priamo cez plošinu, šikmo dole, priamo k nebu... Keď som však pozrel okolo seba, nič tam nebolo, čierno-čierna tma, len žena v bielych šatách a víriace vločky snehu. Búrka ešte viac zosilnela, akoby chcela strhnúť všetko živé z plošiny. Zrazu náraz vetru zadul natoľko, až žena stratila rovnováhu a spadla na plošinu. Pre môj neznesiteľný strach som sa nemohol postaviť, ani premiestniť po kolenách a pomôcť jej dostať sa preč od okraja plošiny. Bol som ako prikovaný a nedokázal som sa pohnúť. Začal som na ženu vrieskať, aby sa odplazila od okraja plošiny, nepomohlo to. Ďalší náraz vetra ju zmietol z plošiny. Začal som kričať a plakať ako malé decko, žena sa držala ešte rukami okraja plošiny. Taký vystrašený výraz v očiach som nikdy nevidel, beznádej, strach, hystéria!!! Snažila sa zachrániť za každú cenu, bojovala o svoj život s búrlivou silou prírody a ja som sa nedokázal ani len pohnúť. Civel som ako teľa, kým ju fujavica svojím posledným náporom vetra nezmietla z povrchu plošiny nadobro. K okraju som priskočil neskoro. Stačil som sa jej len letmo dotknúť, keď ju víchor načisto sfúkol. Jej oči som však videl až do konca pádu. Strach, hrôza, beznádej!!! Zbláznim sa!

Kto to bol? Mama? Kvetka? Realita? Kde si? Sen bolí ešte viac!!!